Slovenské zvyky a tradície

Morena  - staroslovanská Bohyňa zimy a smrti, ale aj  veľká Bohyňa zimy, Noci, Večného sna i Večného života, jedna z troch sestier Boha Perúna.
Býva na krajnom severe, kde oddychuje po putovaní po zemi. Kde bohyňa Morena prichádza na svet,  príroda zaspáva a odchádza na pokoj. Keď Morena odchádza na sever po dni jarnej rovnodennosti, prichádza prebudenie prírody. Jeden z najarchaickejších zvykov, ktorý sa zachoval do dnešných čias. Koná sa koncom zimy a vyjadruje túžbu ľudí skoncovať s chladným počasím a privolať teplé lúče slnka.

Tento zvyk má korene v predkresťanskom období, keď ľudia verili, že prírodu ovládajú nadprirodzené sily, ktorých konanie možno ovplyvniť. Týmto silám pripisovali aj striedanie ročných období. Morena symbolizovala zimu, preto ak ľudia chceli, aby prišla jar, museli ju zabiť, utopiť v potoku alebo upáliť. Mala podobu slamenej figuríny oblečenej do ženských šiat, ktorú niesli mladé devy so spevom k potoku. Pri brehu ju vyzliekli, zapálili a hodili do vôd rozmŕzajúcej rieky. Tento pochod bol sprevádzaný viacerými tradičnými ľudovými piesňami. Ľudia verili, že jej vynesením a spálením od seba odoženú choroby, smrť a privolajú jar.

Prvá májová noc (z 30. apríla na 1. mája)

Prvá májová noc je spájaná s mocou temných bytostí. Počas tejto noci sa stretali všetky čarodejnice a strigy z okolia na tmavých miestach, aby si dohodli stratégiu, ako zničia čo najviac miest v dedine. Obyčajne boli centrom ich záujmu polia s čerstvo vysadenými rastlinami. Všetci gazdovia sa preto vždy stretli na jednom mieste a postupne prechádzali dedinou tak, že pri tom robili veľký lomoz, aby strigy vystrašili. 

1. máj

Na 1. mája je tu ale ešte jeden krásny zvyk. Bozkávanie sa pod rozkvitnutou čerešňou. "Keďže ide o magický strom, tak ich láska by mala vydržať večne," Mládenci si už dopredu vyhliadli krásne rovné vysoké stromy, aby ich vyťali a pekne upravili. Kôru stromu olúpali do hladka a zelený nechali len vrcholec stromčeka. Ten vyzdobili farebnými stužkami a večer sa vybrali „sadiť“ ich pred domy slobodných dievčat.

15. máj - Na Žofiu

Tento deň ľudia považovali za najvhodnejší na siatie ľanu a konopí, ktoré mali byť husté a dlhé ako vraj boli vlasy Žofie. A aby boli aj pekné vysoké, pri jej siatí sa bolo treba obzerať na vysoký kopec, či aspoň na vysoký strom. Alebo ich siatie zverili najvyššiemu členovi rodiny. Bolo preto prirodzené, že už samotné siatie sprevádzali rôzne magické úkony. Bola známa povera, že ak sa v noci na Žofiu vojaci pováľajú po rose, vyhnú sa im guľky v boji,
"Žofia víno vypíja a dobré ľany dáva." Táto pranostika hovorí o tom, že práve mráz a studené dažde v polovici mája môžu poškodiť vinič, ktorý už začína pučať. 

25. máj - Na Urbana

Na južnom a strednom Slovensku vo vinohradníckych oblastiach bol dôležitejším dňom 25. máj – deň Urbana, kedy sa vo vinohradoch začínajú zelené práce (od Urbana do Anny). Tradície, zvyky a obyčaje viažuce sa k vinohradníctvu a vínu vychádzajú z úkonov kalendára vinohradníka a vinára. Prihliadajú na miesto a úlohu patróna vinárov svätého Urbana a zvyky spojené s jeho uctievaním.K úrode hrozna sa viaže pranostika “Ak je na Urbana pekne, bude veľa vína, ak oblačno, bude ho málo”.

8. jún - Medard

Mesiac jún vonia dažďom, čo vystihuje aj množstvo predpovedí našich predkov. Označuje sa za prvý letný mesiac, počas ktorého sa život každého hospodára presúval z dvora do polí. Je spojený zo zberom prvej úrody. Teploty sú priaznivé pre rast a vývoj aj tých najnáročnejších rastlín. Hlavnou starosťou hospodára v tomto období bol životodarný dostatok vlahy, pretože pri nepriaznivom veľmi suchom počasí dochádzalo k zníženiu produkcie klasov obilia a nedostatku organickej kŕmnej hmoty na lúkach. 

8. jún je deň Medarda. Je to svätec, s k torým sa spája najznámenšia pranostika. Ak na Medarda prší, v nasledujúcich štyridsiatich dňoch bude každý deň väčší či menší dážď. 

23.- 24.jún - Svätojánska noc

Svätojánska noc skrýva rôzne rituály a tradície našich predkov spojené s letným slnovratom. Tradície našich predkov ukazujú, že oheň mal očistnú aj magickú funkciu. Jánske ohne. Ohne symbolizovali u starých Slovanov víťazstvo svetla nad tmou. Boli akousi obetou slnku. Dievčence skáču cez vatru, jedna po druhej, povzbudzované ostatnými. Skáču aj mládenci a dokonca i spolu. To sú už zväčša páry, v ktorých sa jeden druhému sľúbili. Je to ako spečatenie ich ľúbosti. Dievča, ktoré preskočí oheň, sa do roka vydá.

Ľudia verili, že na Jána má príroda najväčšiu moc. Tento deň bol ideálny pre zber liečivých bylín, kvôli ich veľkej sile a účinku. Láskavec zbierali pre šťastie, čistec na krásu, materinu dúšku na zdravie, ľubovník na lásku, harmanček, púpavu, listy jahody, prvosienku a papradie pre nájdenie skrytého pokladu.

Noc na Jána bola tiež plná lásky. Ak chcelo dievča vedieť, kto sa stane jej mužom, položila si pod vankúš rastlinu zvanú osúdenica alebo mužské nohavice, aby sa jej snívalo o svojom milom.

S Jánom sa spája množstvo zvyklostí. Nie všade sú rovnaké. Niekde napríklad cez deň dievčence zbierajú kvety a vijú z nich vence. V noci sa pri ohni postavia chrbtami k mládencom, ktorí držia v rukách biče. Dievča sa postaví chrbtom k svojmu milému a hodí za seba veniec. Ak padne na bič, ostanú spolu. Ak nie, iste sa rozídu. Napríklad na Spiši, si dievčatá nosia metly. Konce zapália a potom s nimi robia veľké ohne - ohnivé kolesá. V noci sa všetci rozídu domov, ale v niektorých krajoch dievky zostanú spať v lese. Veria, že čo sa im prisnije v tú noc, to sa i stane. Alebo dúfajú, že sa im vo sne ukáže tvár ich budúceho manžela.

Dožinky

Dožinky alebo zastarano obžinky  sú slávnosť na ukončenie žatvy. Bohatstvo roľníckych hospodárstiev v nasledujúcom roku mali v magickom zmysle zabezpečiť úkony pri každom zbere zrelého obilia: posledné klasy sa nechávali na poli, posledný snop mal byť veľký a ťažký; z najkrajších zožatých klasov sa uplietla kytica alebo dožinkový veniec a zrno z neho sa zvyklo na jar primiešať do osiva. V prípade potreby dávali klásky z neho do pierok pre svadobčanov. Dožinkový veniec mal rôzne formy a podľa toho ho buď niesli v rukách, alebo dali niektorému dievčaťu na hlavu.

Babie leto

Posledná časť leta bola a je pre poľnohospodárov obdobím najväčšieho pracovného ruchu a úsilia. Boli to predovšetkým zvyky sprevádzajúce zber úrody, dožinky a v minulosti i hody. Názov babie leto pôvodne označoval poletujúce vlákna pavučín s pavúkmi, ktoré sa vyskytujú v tomto období. Je to obdobie suchého, málo veterného, slnečného a cez deň i teplého počasia, ktoré sa najčastejšie vyskytuje koncom septembra a v októbri. Príjemné denné teploty striedajú chladnejšie noci. K babiemu letu patria pavučinky, a práve tie nám môžu pripomínať strieborné vlasy babičky.

Vinobranie

"Kde sa dobré vínko rodí, tam sa ľuďom dobre vodí. Vínko hreje, vínko páli, vínko múdre hlavy šáli." 

Vinobranie predstavuje obdobie medzi zberom na poliach a jesennou výsadbou. V krajoch, kde boli vonohrady, patrilo vinobranie k najväčším sviatkom v roku - spravidla vtedy, keď bola úroda vína obzvlášť dobrá Ženy zbierali strapce vína do košov a tie potom odnášali do kadí. 

Zarazenie alebo tiež zatvorenie hory bol obrad, pri ktorom sa zamedzilo vstupu do vinohradu všetkým, ktorí v ňom nemali čo pohľadávať. Víno ako tekuté zlato dosahuje svoje najvyššie hodnoty v dobe zrenia, preto bolo nutné zamedziť krádežiam zrelého hrozna práve v období tesne pred zberom. Najstarší vinohradníci sa držali overenej skúsenosti svojich predkov. "Na oberačku sa musí každý vinohradník dobre pripraviť, lebo vínko sa samo neurodí." 

Páračky

Perina plná prachového peria bola oddávna súčasťou života človeka a každé dievča bolo rado, pokiaľ sa mohlo pochváliť svojím budúcim venom, ktoré obsahovalo perinu. Napárať perie do veľkej periny však nebolo jednoduchou a rýchlou záležitosťou. Bolo treba napárať veľa peria. Hospodárka po celé leto pracovito zbierala a ukladala každé pierko a pilne ošklbávala husi, aby mala na jesenné páračky dostatok peria. Keď skončila práca na poliach a nastali dlhšie jesenné večery, znášala sa vždy časť uchovaného peria z komory či povaly do izby, kde sa zišli ženy a dievky, či už príbuzenského vzťahu alebo susedky. Do izby priniesli v hrnci a na stôl rozprestreli len toľko peria, koľko ho mohli za večer zvládnuť. Pokiaľ by nejaké perie zostalo do druhého dňa nenapárané, znamenalo by to, že by sa hospodárke nevydarili malé húsatá. To perie, ktoré zostalo sa nesmelo hádzať do kachlí, pretože by boli husi chudé. Nesmelo sa ani hádzať za dvere, pretože by sa husi nedržali doma.

Páperie sa dávalo na jednu hromadu, to preto aby sa húsatá držali pohromade. Ženu, ktorá by prekročila páperie by začali bolieť zuby a bolieť hlava. O perie sa postarali chudobnejší ľudia, ktorí si nimi plnili vankúše pre seba. Ak náhodou prišiel niekto do miestnosti, kde sa páralo perie, musel niekoľko pierok popárať, aby mal šťastie pri chove husí. Rovnako tak mal urobiť každý muž.

Na páranie peria sa postavil hrniec, v ktorom bolo perie, dnom nahor. Nesmel sa však vyklopiť a vyčistiť skôr, než bolo všetko perie popárané, pretože by vraj v ten okamih zostali všetky husi chromé.

Páralo sa každý deň okrem soboty. Páranie v sobotu neveštilo nič dobré. Išlo o povery týkajúce sa chovu husí, ale taktiež by sa pri sobotňajšom páraní peria rozmnožilo mnoho múch v izbe.

Pri práci si ženy rozprávali rozprávky, povesti, rôzne príhody a hádanky, aby práca lepšie ubehla. Žene, ktorej posledný večer počas párania peria, zostalo posledné pierko v ruke, nazývali pápernica. Toto označenie jej obyčajne zostalo až do ďalšieho párania. Súčasťou bola malá hostina, ktorú hospodárka vystrojila ako poďakovanie za odvedenú prácu.

1. november

Podľa ľudovej tradície v predvečer sviatku dušičiek vystupujú duše zomrelých na jednu noc z očisca, kde v plameňoch pykajú za svoje hriechy. V ten večer hospodár plnil lampu maslom namiesto oleja, aby si dušičky mohli opáleniny, spôsobené očiscom, natrieť a trochu ochladiť. Taktiež bývalo zvykom v tento večer vhadzovať pre dušičky do ohňa rôzne pokrmy, čo znamenalo čiastočné vykúpenie z hriechov alebo niečo také ako dušičkám na prilepšenie. Verilo sa, že počas dušičkovej polnoci majú duchovia bohoslužbu. Keď sa ráno ozvalo zvonenie z kostola, museli sa dušičky vrátiť späť do očisca. Hovorí sa, že ak na Dušičky prší, duše zomrelých oplakávajú svoje hriechy.

11. november

Práve v tento deň zvykneme vyzerať hneď zrána z okna, či snáď už z oblohy nepoletuje to jemné biele páperie. Čakáme či prišiel Martin na bielom koni. A keď aj nesneží, vo vzduchu už cítiť prichádzajúcu zimu.

V nedeľu pred týmto sviatkom nesmela chýbať na stole vykŕmená pečená „martinská“ hus. Rozdeľovanie jej mäsa malo určené poradie. Najnižší sluha dostal krídlo, aby vraj pri práci lietal, vyšší sluha stehno, hospodár si sám nechal zvyšok. Koža z husích nôh sa dávala do lodičiek pod nohy, aby sa nepotili, alebo medzi prsty, aby sa nerobili kurie oká.

Okrem husi sa podávali svätomartinské rožky, rohy alebo podkovy. Martinskými rohmi dievčatá obdarovali svojich chlapcov. Veľký rožok, plnený makom alebo lekvárom, bol obdarovaný zo služby odchádzajúci čeľadník alebo slúžka, pretože práve na sv. Martina väčšina z nich menila službu a dostávali za svoju prácu mzdu. Niektorým hospodár predĺžil zmluvu, iní odišli.
Deti sa tešili na prvý sneh, hospodári ukončili práce vonku – poľnohospodársky rok – a gazdinky sa pomaly začali pripravovať na Vianoce. Väčšina prác sa z polí preniesla domov. Gazdiné, dievky, deti ba aj celé rodiny sa stretávali pri driapaní peria, pradení, vyšívaní, tkaní či lúpaní kukurice, rozbíjaní orechov a pod. Prácu si spríjemňovali rozprávaním, spievaním, hrami či inými zábavami, pri ktorých často používali magické praktiky, čarovanie.

4. december

V predvečer sviatku chodievali po dedinských domoch "barborky". Boli to ženy a dievčatá zahalené do bielych šiat so šatkou na tvári, aby ich nebolo poznať. Výnimočne boli oblečené za mníšky alebo mali rozpustené vlasy a venček na hlave. V ruke držali košík so sladkosťami alebo metlu, štetku, či husacie krídlo. Keď prišli do domu, symbolicky zamietli izbu. Svoj príchod niekedy ohlasovali zvončekom alebo búchaním na okno.
Na svätú Barboru chodí každá dievčina, ktorá sa chce vydať, trhať „barborku.“ „Barborku“ pritom predstavujú čerešňové konáriky alebo aj Zlatý dážď natrhaný až po zotmení.

V tento deň sa zvyknú rezať vetvičky čerešní, ktoré vo váze rozkvitnú presne na Štedrý deň. Ak „barborka“ do Štedrého dňa rozkvitne, dievča nájde svojho ženícha. Narezať sa mali za úsvitu na sviatok sv. Barbory a vetvičky mali pochádzať zo stromu staršieho ako desať rokov. V niektorých regiónoch mali halúzky zalievať vodou z úst. Ak rozkvitli pred 24.decembrom, nielenže sa dievča vydalo, ale skrátila sa aj doba čakania na svadbu (v pomere čo deň, to o mesiac skôr). Zo strany, na ktorú sa vetvička otočila, mal prísť ženích. Ak malo dievča nápadníkov viac, mohla si narezať rovnaký počet vetvičiek, na ktoré zavesila chlapčenské mená. Prvá rozkvitnutá halúzka značila pravého ženícha. Na východnom Slovensku si každý z rodiny dal do vázy do okna svoju vlastnú vetvičku. Ten komu vykvitla ako prvému mal žiť najdlhšie. Prípadne sa ešte tradovalo, že koľký deň od urezania „barborky” halúzka vykvitne, toľký mesiac bude v budúcom roku ten najšťastnejší.

Vetvičky si dievčatá dávali za pás na polnočnej. Mládenec, ktorý si vetvičku od dievčaťa zobral, dal si ju za klobúk a takto jej vyznal lásku.

6. december - Mikuláš

Okolo Mikulášovej osoby sa zachovalo najviac zvykov súvisiacich s jeho obdarovaním všetkých detí. V predvečer sviatku navštevuje muž s bielou bradou deti a nadeľuje im sladkosti, ale ich aj dobrotivo karhá. Prv mal Mikuláš aj početný sprievod, ktorý tvorili maskované postavy, neskôr sa zredukovali na anjela a čertov. Mikuláš si obliekal tradičný odev biskupa, ktorý pozostával z plášťa s kapucou lemovaného kožušinou, na hlave mal vysokú papierovú čiapku a v ruke berlu. Anjeli mali biele košele a čert si natiahol obvykle dlhý, čiernou srsťou von obrátený kožuch, prepásaný reťazou a na nej zvonce.

Na Horehroní napríklad čert s radosťou strašil slobodné dievčatá. Trojica v zložení Mikuláš, anjel a čert, bývali zvyčajne zamaskovaní mládenci. Ich obchôdzky bývali žartovné, dievčatá si pred nimi museli kľaknúť a modliť sa, tie slobodné zas pred nimi recitovali, aby im Mikuláš dal muža.

V ďalšom kúte Slovenska mával príchod Mikuláša tiež žartovný podtón – tu zas chodila štvorica – Mikuláš, medveď a gazda, ktorý mal medveďa na retiazke. Štvrtý zas býval maškara alebo čert. S mládencami zvykol chodiť aj harmonikár. Tieto pochôdzky boli tiež určené pre slobodné dievčatá, ktoré pred štvoricou tiež museli odriekať žartovné modlitby za budúcich manželov.

Niekde počas takýchto Mikulášskych obchôdzok, mohol mládenec po Mikulášovi poslať svojej milej drobný darček – sladkosť, perníkové srdiečko či stužku.

Ženy v tento deň nepriadli, muži zas nešli do lesa a nepáralo sa ani perie. Na Spiši sa napríklad do dverí stajne vešali dve prekrížené metly, aby sa tam nemohli dostať zlé bosorky.

13. december - Lucia

Najznámejším zvykom na sviatok svätej Lucie je chodenie bosoriek zahalených v bielych plachtách po chalupách, ktorých úlohou bolo vyhnať z gazdovských domov a dvorov strašidlá, zlých duchov, temné sily, choroby a trápenia. Lucie boli oblečené v bielom a na tvári mali biely závoj. V jednej ruke mali kôš so sladkosťami a v druhej metličku z peria. Symbolicky bol vymetaný prach z domu.

Ľudia verili, že v tento deň môžu strigy aj uvidieť. Nadovšetko bolo treba odháňať zlé, démonické sily, čo sa ešte viac zmocňovali bieleho dňa. Stoj, čo stoj sa im mali zabraňovať prístupové cesty do príbytkov. Na tento cieľ ľudia využívali čo najväčší buchot a lomozenie. V ten deň sa odvšadiaľ ozýval rámus, buchotanie i vresk. Chlapci a mládenci hádzali staré hrnce a črepy do vrát i dverí na maštaliach, hrmotalo sa nádobami, čo sa našli na smetiskách. Zlé sily sa mali takéhoto buchotu zľaknúť a utekať pred náporom čudesných a nezvyčajných zvukov. Hluk a hurhaj bolo treba nainscenovať na krížnych cestách, kde sa vraj najčastejšie v nočných hodinách spolčovali strigy a bosorky.

Podľa najznámejšej ľúbostnej veštby si na Luciu dievčatá pripravili trinásť lístočkov. Na dvanásť z nich napísali rôzne mužské mená, pričom posledný trinásty zostal prázdny. Lístočky poskrúcali a postupne, počas nasledujúcich dní ich po jednom zničili (pálili). Predposledný lístok spálili na Štedrý deň ráno, a posledný otvorili večer. Meno, ktoré na ňom bolo napísané, malo byť menom budúceho manžela. Ak zostal posledný lístok prázdny, budúci rok sa dievčina ešte vydať nemala.

Dievčatá taktiež odhrýzali každé ráno z jablka pred východom slnka. Poslednýkrát mali doňho zahryznúť počas zvonenia na Štedrý večer a pozerať na prvého muža. Meno tohto chlapa malo byť menom ich budúceho manžela.

V tento deň bolo zakázané pradenie, žena sa nesmela chytiť vretena, v mnohých domácnostiach ho radšej vyniesli na povalu. Lucky kontrolovali domácnosti a pokiaľ zastihli nejakú gazdinú, že driape perie, či pradie ľan, vrhli sa na ňu, aby nedovolené dielo pokazili . Ani po poli sa nesmelo v ten deň túlať, ani v hore rúbať drevo, pretože mohlo ľudí stihnúť nešťastie. Na ochranu proti škodlivým silám robili ľudia aj rôzne magické opatrenia. V predvečer Lucie dospelí i deti jedli cesnak, ktorý ich mal chrániť pred zlými duchmi. Mnohí si ním robili krížik na čelo, bradu a zápästie, aby sa zvýšil jeho ochranný účinok. Cesnakom, trojkráľovou kriedou a posvätenou soľou robili kríže na dverách obytných domov a stajní. Dobytok tiež okiadzali dymom z posvätených rastlín. V tento deň sa nesmelo vpustiť cudziu ženu do domu, tiež sa nesmelo nič dávať ani požičiavať.

Živosť predstáv spojených s vierou v existenciu stríg dokazujú mnohé recepty, ktoré mali viesť k odhaleniu ich inkognita. Najpopulárnejším identifikačným prostriedkom bol dozaista luciový stolček. Podľa zaručeného návodu na jeho zhotovenie, kedy bolo potrebné každý deň od Lucie po Štedrý deň niečo na ňom urobiť, mohol jeho zhotoviteľ vidieť v kostole pri polnočnej bohoslužbe sediac na ňom všetky miestne strigy. Alebo si odniesol stolček ku krížu, urobil posvätenou kriedou okolo seba kruh a strigy sa mu ukázali.

24. december

Na Štedrý deň 24. decembra sa až do večera udržiaval pôst a čarovaním sa veštilo všetko, čo sa týkalo zdravia, úspechov, budúcej úrody i osobného života. Je predvečerom slávnosti Kristovho narodenia. Cudzia žena nesmela vstúpiť do domu, lebo by to znamenalo nešťastie a zlým znamením bolo, ak bolo potrebné niečo si požičať. Pôst sa končil, keď vyšla na oblohe prvá hviezda.

Ľudia sa po celý tento deň snažili kontrolovať svoje konanie, pretože sa verilo, že kto ako prežije tento deň, tak bude žiť a robiť po celý budúci rok. Kto v tento deň ráno, ešte pred jedlom kýchol, mal sa dožiť vysokého veku. Črepy v tento deň predpovedali nešťastie v rodine. Rovnako sa v tento deň nesmela zavesiť opraná bielizeň, pretože sa verilo, že ten, komu patrí, čoskoro umrie. Ak gazdiná vlastnila sliepky, nesmela pri štedrovečernom stole obsluhovať, aby kvočky nevstávali z nevysedených vajec.

Magická moc sa pripisovala vianočnému pečivu. Na Štedrý deň ešte pred svitaním piekli gazdiné vianočné pečivo. Podľa zaužívanej tradície muselo byť obradové pečivo hotové ešte pred východom slnka a čo bolo ešte dôležitejšie, gazdiné museli mať pečivo hotové ako dar pre koledníkov.

Bývalo tiež zvykom piecť z vody a múky figúrky domácich a hospodárskych zvierat. Tie potom hospodár zavesil nad chliev, stajňu, kurník i psiu búdu, aby zvieratá v novom roku dobre prospievali.

Dostatok pečiva mal byť predzvesťou hojnej úrody v nastávajúcom roku. Na Štedrý večer sa mal každý najesť dosýta. Odísť od stola so žalúdkom nasýteným iba naoko značilo vystaviť rodinu nebezpečenstvu, že bude planý rok.

Myslelo sa aj na statok v maštaliach a chlievoch. V tento deň mu patril lepší pokrm. Zvieratá zas na oplátku rozprávali ľudskou rečou. Kto mal trpezlivosť a ostal okolo polnoci v maštali, mohol sa vraj všeličo dozvedieť.

Verilo sa, že mŕtvi predkovia môžu so živými zdieľať Štedrovečernú večeru, preto sa pre nich tiež prestieralo. K tomuto zvyku sa tiež viazal zákaz zametania (aby sa nevymietli mŕtve duše z domu) a pradenia, navíjania a tkania (aby sa duchovia nepomstili na úrode ľanu). Na štedrý večer nesmel nikto sedieť oproti dverám do ulice, aby on alebo niekto z rodiny nezomrel. Nikto nesmel kýchnuť alebo na niekoho hlasno zavolať, aby si ho nenašla smrť.

Pod štedrovečerným stolom býval položený železný predmet, spravidla sekera. Verilo sa, že ten, kto naň počas večere položí nohu, bude v budúcom roku šťastný. Všetky nohy stola bývali obopnuté hrubou reťazou, aby sa zabezpečila súdržnosť rodiny v budúcom roku.
Hneď po večeri bývalo zvykom rozkrojiť jablko a podľa tvaru jadrovníka predpovedať prítomným ich osud. Ak mal jadrovník rozkrojeného jablka tvar hviezdy, očakávalo sa v rodine šťastie a majetok, ak mal tvar kríža, dala sa očakávať choroba, ba aj smrť. Nepekný jadrovník, červík, znamenali chorobu, nešťastie, zármutok. 12 jadierok ako 12 mesiacov sa vložili do misky s vodou – koľko ich vyplávalo, toľko bude suchých mesiacov. Aby sme v budúcom roku nezablúdili – jabĺčko sa rozdelilo na toľko kusov, koľko je osôb pri stole. Každý zjedol jednu časť. Na škrupinky vlašských orechov sa prilepili sviečky a poslali sa po vode v umývadle či lavóre. Komu poplávala loďka ďaleko, mal odísť do cudziny. Majiteľ škrupinky, ktorá sa držala pri kraji nádoby, mal zostať blízko domova. Komu loďka nabrala vodu a potopila sa, ten mal zomrieť.
V nijakej sfére života neexistovalo toľko povier, ako bolo povier a pranostík slobodných dievčat, na základe ktorých mali poznať svoju budúcnosť, no predovšetkým vlastnosti svojho nastávajúceho muža. Liali do vody rozžeravené olovo a podľa tvaru, ktorý sa vo vode vytvoril, predpovedali budúcnosť. Dievčatá na vydaj hádzali topánku cez hlavu. Keď dopadla špičkou ku dverám, do roka odišla z domu.

Po večeri ožíval ruch nielen v domácnostiach, ale aj na ulici pred domami. Pod oknami mládež spievala vianočné piesne a každého, kto prišiel spievať pod okná, domáci obdarovali.